História obce Budiš
Prvá písomná zmienka o našej obci je z roku 1573, kedy dochádza k majetkovým sporom medzi dvoma najsilnejšími zemianskymi rodmi horného Turca, a to Rakovskými z Kaľamenovej a Serafinovcami z terajšieho Slovenského Pravna. Spor viedli o niekoľko osád, ktoré boli vo vlastníctve rodu Rakovských, tým pádom aj o osadu Budiš. Rakovský si však obhájili svoje dominantné postavenie, Budiš zostal aj naďalej v ich držbe a zotrval v nej až do konca prvej polovice 20. storočia. Naša obec je však pravdepodobne staršia, pretože správy o existencii osád Budiš a Nevoľno sa objavujú už v roku 1519 keď Juraj, syn kaľamenovského zemana Mikuláša vymenil svoje podiely v osadách Budiš a Nevoľno za tri usadlosti Vavrinca Zalcera v Borcovej. Osada Nevoľno však čoskoro zanikla a Budiš následne spustol. K opätovnému osídleniu obce Budiš valachmi dochádza v druhej polovici 16. storočia, pravdepodobne okolo roku 1563, v rámci druhej vlny valašskej kolonizácie. Poddaní očakávali, že kultivovaním a zúrodňovaním dovtedy ladom ležiacej pôdy získajú u zemepána výhodnejšie postavenie, čo sa im zväčša nepodarilo. Pre poddaného roľníka a jeho rodinu bola základom obživy poľnohospodárska práca a dopestovanie si vlastných poľnohospodárskych plodín. Medzi tie najdôležitejšie patrili obilniny a zemiaky.
V horách nad Budišom sa podarilo založiť továreň na výrobu sklárskych predmetov. Jej činnosť trvala vyše jedného storočia a bola datovaná pravdepodobne medzi rokmi 1750 až 1870. Bohužiaľ o existencií budišských sklární sa dozvedáme len z písomných prameňov, nakoľko žiadny iný hmotný dôkaz o ich pôsobení sa nedochoval. Miesto, kde sa sklárne nachádzali dodnes nesie pomenovanie „Na Hutách“ a v období Rakúsko – Uhorskej monarchie bol majetkom rodu Rakovských. Po zániku sklární si tu predstavitelia tohto zemianskeho rodu vybudovali tri turistické vily, ktoré využívali prevažne pre vlastné potreby, ale časom boli sprístupnené pre turistických návštevníkov obce Budiš a širokého okolia.
Cez našu obec dokonca viedla lesná železnica z Diviak cez Dubové do Budiša a končila v Hutách a Zadných Kaloch. V prevádzke bola v rokoch 1917-1922 a slúžila na prepravu vyťaženého dreva z našich hôr k železnici do Diviak.
V našej obci sa občania neživili len prácou na poli a v lese, ale žili tu aj remeselníci. Medzi remeselníkov, ktorí mali v obci dlhoročné zázemie jednoznačne patril obuvnícky majster Jozef Sedliačik. Obec mala aj svoju vlastnú krajčírku. Túto živnosť vykonávala Jana Šimková. Kováčske remeslo dlhé roky vykonával Jozef Hrivnák. Pre našich predkov mala veľký význam aj existencia mlynárskej živnosti priamo v obci. V prvých povojnových rokoch sa jej ujal mlynár Ján Páleš, neskôr Štefan Ološtiak, Michal Benko, František Dobrovoľný a napokon Gejza Kľučovský. Neďaleko mlyna sa nachádzala aj píla, ktorej majiteľom bol Jozef Klein a neskôr Anton Gombarček.
Významným medzníkom bolo v roku 1929 postavenie novej školskej budovy, ktorá slúžila na vyučovanie až do 1. februára 1980.
Roky vojny a beznádeje zasiahli život aj v obci. V roku 1940 boli základné potraviny vydávané na knižky a dokonca obuv bola vydávaná na odberné lístky. V roku 1948 sa po dlhoročnom snažení konečne podarilo dokončiť elektrifikáciu v obci, ktorej pokusy siahajú už do roku 1931.
Rok 1949 prináša myšlienku založenia Jednotného roľníckeho družstva. V roku 1950 boli všetky pozemky scelené do veľkých spoločných lánov.
Výstavba vodovodu bola úspešne ukončená v druhej polovici roku 1969. Zavŕšením prác bola povinnosť obyvateľov obce vykopať si 15 metrový kanál ku každej domácnosti, do ktorého boli vložené vodovodné prípojky k ich súkromným domom.
Obyvatelia obce žili aj pomerne bohatým kultúrnym životom. Starali sa oň hlavne členky Výboru žien, ktoré usporadúvali rôzne kurzy, ako napríklad varenia, pečenia, šitia a podobne. Okrem toho organizovali večierky pre školopovinnú mládež a jej rodinných príslušníkov, a to pri rôznych spoločenských akciách ako fašiangy alebo Mikuláš. Všetky významné spoločenské a kultúrne udalosti v obci sa uskutočňovali v miestnom kultúrnom dome, ktorý s pribúdajúcimi rokmi však kapacitne čoraz menej a menej vyhovoval, a preto na zasadnutí pléna MNV v roku 1978 bol po prvý krát predstavený návrh na prístavbu kultúrneho domu v obci. Ľady sa pohli v druhej polovici roka 1981, kedy sa pristúpilo k prácam na prístavbe v rámci akcie „Z“. V tomto období na poste predsedu MNV figuroval Ján Čuchran, ktorý svoju funkciu svedomito zastával až do roku 1990. Práce trvali šesť rokov a novostavba bola slávnostne odovzdaná do užívania 18. decembra 1987. Celkový náklad na túto výstavbu činil 650 000 Kčs.
V roku 1990 sa aj v našej obci uskutočnili voľby do orgánov samosprávy po zmene politickej situácie. Najvýznamnejšou úlohou novozvoleného obecného zastupiteľstva bolo úspešné dokončenie plynofikácie obce. Toto sa podarilo ukončiť v roku 2000. V roku 2008 sa konala kolaudácia nového domu smútku, ktorý bol postavený výlučne z finančných prostriedkov obce a za výdatnej pomoci mnohých obyvateľov Budiša.
